Iluze pýchy

Autor: Vlado Gregor - Číslo: 2013/2 (Praxe)

Z knihy Svedectvo času (Bratislava 2011). – Titulek redakční.

Rozlišujeme dobré a zlé hlavne vo vzťahu k nám samým a ťažko môžeme týmto spôsobom prísť k dokonalému a objektívnemu poznaniu.

Kristus ako dokonalý tlmočník Božej vôle si tieto naše smrteľné nedostatky a pozemské obmedzenia do zvláštnej miery a hĺbky uvedomuje. Snaží sa nám dodať nádej, presvedčiť nás o potrebe lásky, nezištnosti, úprimnosti a odpúšťania, ale sám priznáva, ako je tieto informácie ťažko odovzdať. Často sa to naozaj dá len v príbehoch, podobenstvách a najlepšie názorným príkladom vlastného života, prežívaním nezaslúžených obviňovaní, trápení, mučenia, ba až zabitia.

Najťažším problémom je prekonať práve povedomie o tom, že ja som lepší, a ak aj nie, tak moja skupina, v ktorú verím a ktorú dokonca náležite chápem a oceňujem, je lepšia a najlepšia. Nezvedie nás to k sebapreceňovaniu, biblicky povedané, k pýche očí a pýche života? Asi áno. Tí iní môžu byť bezcharakternejší, drzejší, korupčnejší a bezohľadnejší, ale ak si tieto veci v kútiku srdca uvedomujú, čo je veľmi pravdepodobné, potom my, čo sa nad nich vyťahujeme, sme tí nerealistickejší, pyšnejší a v konečnom dôsledku aj hlúpejší a škodlivejší.

Mnohí ľudia majú problém debatovať s ľuďmi nevzdelanými. Ja mám opačnú skúsenosť, so živými problémami viery a konkrétnym vzťahom k reálnemu životu sa mi zle debatuje s ľuďmi vzdelanými, ktorí majú od každodenných trápení celkom určitý odstup. Mám tiež dojem, že mnohí tí teologickí profesori sa radi rýpu v nejakých rozporoch a rôznych výkladoch, aby toho živého Krista a Boha preboha nemuseli nasledovať celým srdcom a celou silou.

Niekedy sa tiež akoby zabúda, že viera, tá živá viera, nie je v prvom rade súbor dogiem a pravidiel, ale je to neustály dialóg – so sebou, ľuďmi okolo a problémami naokolo. Zase netvrdím, že pravidlá, organizácia a hierarchia nie sú potrebné, každá štruktúra si ich nevyhnutne vytvára. Ale chcem zdôrazniť, ako sa to aj v Písmach stále opakuje, že hlavné je nezabúdať na ten kypiaci a problémový život okolo nás a na konkrétne úlohy, ktoré nám predkláda.

Ako keby sa v dejinách neustále opakovali tie slová z Magnificatu: „Mocnárov zosadil z trónov a povýšil ponížených...“

Povedal by som zjednodušene, že keď nerovnosť a nespravodlivosť prekročia určité hranice, keď sa príliš drzo krivdí tým chudobným a možno aj nepraktickejším a nešikovnejším, prichádza k násilnému vyrovnaniu, a nezabráni tomu ani najvyspelejšia technika a manipulácia.

Barbari obrali a zničili bohatú, pohodlnú a namyslenú antickú civilizáciu. Francúzska revolúcia tiež pokorila nafúkanú šľachtu a iné nepodložené a akoby na večnosť uzákonené hierarchie a aristokracie. Nacizmus obral Židov, ktorí mali, podľa mnohých, obsadených príliš veľa výhodných miest, boľševizmus likvidoval zárodky bohatstva pri koreňoch, ale nakoniec skončil v kolektívnom zderstve a nedýchateľnom, falošnom a ubíjajúcom ovzduší, ktoré nemohlo dlhodobo pretrvať. Nie je týchto pár zhruba naznačených príkladov dosť na to, aby sme sa z nich dokázali poučiť? Nerovnosť a krivdy sa teraz generujú v takej miere, že možno zdegenerujú a zničia ľudstvo ako také.