Monika Zaviš, STAROVEKÝ SVET ZDRAVIA A CHOROBY: UZDRAVENIE V DEJINÁCH NÁBOŽENSTIEV A MEDICÍNY

Autor: Martin Dojčár - Číslo: 2012/4 (Recenze)

Monika Zaviš, STAROVEKÝ SVET ZDRAVIA A CHOROBY: UZDRAVENIE V DEJINÁCH NÁBOŽENSTIEV A MEDICÍNY. Univerzita Komenského v Bratislave, Bratislava 2012, 210 str., ISBN 978-80-223-3125-8.

PaedDr. ThDr. Monika Zaviš, PhD., sa vo svojej monografii zaoberá problematikou koexistencie a ingerencie medicíny a náboženstva v staroveku z teologického a religionistického hľadiska. Svoju tému spracováva na 210 stranách textu v kontexte kultúr a náboženstiev starovekého Egypta, Grécka, Ríma a Palestíny. Svoje skúmanie zároveň časovo situuje do obdobia vzniku Starej a Novej zmluvy.

Autorka člení pertraktovanú matériu do 4 kapitol na základe geografického kľúča. Vlastnému „jadru“ práce predchádza úvodná kapitola (kap. 1), ktorá je venovaná vymedzeniu východísk a kľúčových pojmov diela. Nasledujúca kapitola (kap. 2) poukazuje na primát teokracie v starovekom Egypte, ktorej boli podriadené všetky oblasti ľudskej činnosti, vrátane staroegyptskej medicíny. Medicína bola integrálnou súčasťou kultu, človek bol nazeraný v dobovej psycho-spirituálno-somatickej integrite. V ďalšej kapitole (kap. 3) autorka presúva svoju pozornosť do prostredia antického Grécka a zaoberá sa vznikom empirickej medicíny. Osobitnú pozornosť pritom venuje teurgickej medicíne (s. 70–78). V závere tejto kapitoly Dr. Zaviš uvádza súčasnú verziu Hippokratovej prísahy, známu ako Ženevská deklarácia, aby ponúkla jej morálno-teologickú interpretáciu.

Po analýze zdravotnej starostlivosti v antickom Ríme (kap. 4) autorka dospieva ku kapitole, ktorá zvlášť predpokladá teologickú erudíciu, a tou je vzťah medzi náboženstvom a zdravím v starovekej Palestíne obdobia Starého a Nového zákona. Starozmluvnú etapu biblických dejín autorka spracováva v 4 podkapitolách, v ktorých sa postupne venuje starostlivosti o ľudské telo, zdraviu ako záležitosti viery, magickým prvkom a znameniam, resp. zázrakom. Obsahom novozmluvnej etapy biblických dejín je v jej podaní exegéza fenoménov choroby, Ježišovho uzdravujúceho pôsobenia a uzdravovania ako poslania jeho učeníkov.

Monografia Dr. Zaviš predstavuje ojedinelý pokus religionisticky a teologicky fundovane reflektovať fenomén ľudského zdravia v jeho komplexnosti, teda ako fenomén, ktorý svojím náboženským rozmerom presahuje „úzke“ hranice empirického výskumu medicínskych vied. Na základe historických reálií autorka poukazuje na tradičnú súvzťažnosť medzi lekárstvom a náboženstvom, a súčasne argumentuje v prospech jej historicky a kultúrne adekvátnej reštaurácie.