Smerom k znovuodkrytiu významu svedectva

Autor: Vladimír Beregi - Číslo: 2010/4 (Články)

Je to aktuálna téma a zaberá jedno z centrálnych miest v teologických úvahách post-koncilu, nakoľko je verbálnou komunikáciou každého kresťana. Pavol VI. v apoštolskej exhortácii Evangelii nuntiandi hovorí: „Dnešný človek počúva radšej svedkov než učiteľov, a tých počúva len vtedy, ak sú zároveň svedkami. Svedectvo vlastného života viac než kedykoľvek inokedy stáva sa dnes základnou podmienkou účinnej evanjelizácie.“¹

Historicko-kultúrny kontext, v ktorom sa dnes nachádzame, nevyhnutne vyžaduje úvahu, ktorá by zdôvodnila našu vieru, kde rozum a pravda sú úzko spojené so slobodou človeka a s jeho túžbami. Súčasný človek nevníma realitu autonómnymi, absolútnymi pojmami, ako to bolo napríklad v období iluminizmu. Zdá sa, že sa človek zaoberá viac projektovaním vlastných túžob než skúmaním reality podľa tradicionálneho poňatia (aristotelického alebo skolastického). Otázka, ktorá sa dnes rodí v človeku čeliacemu realite, nie je už formulovaná pojmami pravdy, ale bohužiaľ úžitkovosti.²

Postoj súčasnej mentality pozitívnym spôsobom vyprovokoval teologické myslenie, ktoré tak muselo začať reagovať na výzvy predkladané realitou súčasného človeka. Niektoré pojmy vypracované a predložené I. vatikánskym koncilom sa na II. vatikánskom koncile preorientovali do pojmu svedectva. Bolo to práve predchádzajúce storočie, ktoré inaugurovalo vstup kategórie svedectvo do cirkevného slovníka. II. vatikánsky koncil prispel rozhodujúcim spôsobom k znovu odkrytiu terminológie svedectva.³ Slová ako svedectvo, svedčiť, svedok sa opakujú mnoho krát a sú aplikované na cirkev a akúkoľvek skupinu kresťanov.⁴ Význam slova svedectvo spočíva v konaní kresťanov – Božích synov, vykúpených Kristom a posvätených Duchom Svätým. Táto skúsenosť ich postupne privedie k zdieľaniu sa s ďalšími. V očiach koncilu, svedčiť znamená vo svojej podstate: súdržnosť a zhoda života s evanjeliom, ako na úrovni osobnej, tak cirkevnej.⁵

Na znovu odkrytie aktu svedectva bol veľmi význačným vstup osobných a historických kategórií, ktoré znovu odhalili udalosť zjavenia, viery a úlohu cirkvi v histórii spásy. Tento obnovený pohľad a zámer sa nachádza vo vieroučnej konštitúcií o Božom zjavení Dei verbum. V nej sa kategória histórie stáva centrálnou, aby ukázala samotnú podstatu kresťanského zjavenia pojmami danej udalosti.

Nemožno nespomenúť aj kristocentrický a antropologický pohľad pastoračnej konštitúcií o cirkvi v dnešnom svete Gaudium et spes, zvlášť kde sa poukazuje na to, ako Kristus, zjavujúc tajomstvo Otca a Jeho nekonečnej lásky, zjavuje človeku samého seba (GS 22). Obzvlášť sa kladie dôraz na dialóg, z dôvodu účinnejšej evanjelizácie v súčasnej dobe. Pochopenie spásonosného konania Boha v histórii (t.j. zjavenia) a misie Cirkvi, z druhej strany autentické inšpirácie ľudí, vedie k znovuobjaveniu svedectva ako dialogického a pastoračne vhodného spôsobu, ako vhodného prostriedku komunikácie spásonosnej pravdy, ktorá vedie k slobode človeka.⁶

V dekréte o misijnej činnosti cirkvi Ad gentes pojem svedectvo v kategórii dialógu nadobúda jednoznačne misionársky význam. Súčasne naberá aj povahu mocne evanjelizačnú, ktorá sa dotýka všetkých veriacich, ktorí sú povinní: „dať najavo príkladom života a testimonio verbi nového človeka, ktorého si obliekli v krste, a v sile Ducha Svätého, ktorým boli oživení birmovkou tak, že iní, vidiac ich dobré skutky, oslavujú Otca (porov. Mt 5, 16) a pochopia hlbšie pravý význam ľudského života a univerzálny zväzok jednoty ľudí.“⁷

Svedectvo, vo svojej cirkevnej platnosti, je vypracované vo vieroučnej konštitúcií o cirkvi Lumen gentium, kde je ukázané na znovu nadobudnutie úplnej vízie Cirkvi (vo všetkých jej členoch a úrovniach života, obzvlášť laikov).⁸

Je potrebné si uvedomiť prvenstvo textu konštitúcie Dei verbum, ktoré dalo počiatok k znovuobjaveniu svedectva ako kategórii týkajúcej sa zjavenia. Tieto krátke pozorovania umožňujú rozpoznať, ako II. vatikánsky koncil, začínajúc z kristologického základu, poukazuje predovšetkým na znovu odkrytie Cirkvi ako ľudu, v ktorom každý z jeho údov je povolaný byť pravdivým znakom svedectva.

V roku 1974 sa znovu objavuje téma svedectva, ale s novou naliehavosťou. Tento krát výslovne v kontexte evanjelizácie.⁹ Vplyvná apoštolská exhortácia Pavla VI. Evangelii nuntiandi dala silný impulz novej evanjelizácii, ktorá bola mocne oživená a vypracovaná učiteľským úradom počas pontifikátu Jána Pavla II.¹⁰ Téma novej evanjelizácie a misie sa často vzťahuje a spája s dimenziou svedectva života kresťana na jej rozličných úrovniach. Tento kľúč na čítanie môžeme nájsť v exhortácii Christifideles laici, v encyklike Redemptoris missio, v encyklike Fides et ratio, ako aj vo veľkom apoštolskom liste Novo millennio ineunte. Toto všetko prispelo k tomu, aby zmysel svedectva bol nanovo prítomný v bádaní a skúmaní súčasnej teológii.¹¹

Ďalším potrebným krokom k objasneniu problematiky je špecifikácia objektu bádania na teologickej úrovni. Vo všeobecnosti si je možné v histórii kresťanstva všimnúť dve základné formy aktu svedectva: svedectvo vo forme vyznávania, v ktorom sa vyznáva Ježiš Kristus ako Boží Syn; z druhej strany je to vyučovanie, ktoré komunikuje Božiu lásku, zjavenú v Ježišovi, kde skúsenosť tejto lásky sa stane základným faktom. Tieto dve formy si neodporujú, naopak, predstavujú dva odlišné spôsoby prezentovania evanjelia. V krátkosti predstavené formy svedectva slúžia na to, aby sa konkrétnejším spôsobom uskutočnila komunikácia spásonosnej udalosti Krista, zakúšaného v živote človeka.¹² V apoštolskej exhortácii Evangelium nuntiandi, kapitole 22 a 23, sa dostáva do popredia svedectvo, nakoľko je komunikáciou Božej lásky zjavenej v Kristovi, vyjadrenej dvoma spôsobmi predstavenými už predtým, čiže životom a slovom.

Je potrebné sa pozastaviť na verbálnom aspekte svedectva. Ono má sprevádzať, nakoľko je to možné, aspekt žitej a zakúšanej viery. Pavol VI. jasne prevzal túto cestu a tvrdil: Svedectvo života stále ostane nedostatočné, lebo aj to najkrajšie svedectvo sa ukáže postupne bezmocné, ak nie je osvietené, opodstatnené – tým čo nazýval Peter „rationem reddere de ea, quae in vobis est, spe“ (1Pt 3,15) –, vyjadrené jasným a jednoznačným ohlásením Pána Ježiša. Dobrá Správa, ohlásená svedectvom života, mala by byť skôr či neskôr ohlásená per vitae verbum. Tento dvojitý čin však často nie je pokladaný alebo nie je pochopený efektívnym spôsobom; často krát si oponuje ohlásenie svedectva so svedectvom života. V skutočnosti, význam slova „svedectvo“ nemá byť obmedzený len na oblasť spôsobu života, ale je ho potrebné zosúladiť s verbálnym aspektom svedectva a tak znovu získať zmysel svedectva podľa svojho pôvodného významu.¹³

V čom spočíva verbálny aspekt svedectva? Kde sa rodí? Aký je jeho účel a cieľ? Verbálny aspekt svedectva predpokladá skúsenostný element.¹⁴ Bol to K. Rahner, ktorý prispel podstatne a definitívne téme kresťanského svedectva. Týka sa to nadprirodzenej skúsenosti Boha a Jeho milosti. Táto skúsenostná a transcendentálna udalosť nie je niečím výnimočným, pre nejakú skupinu ľudí, rezervovaná takzvaným „mystikom“. Táto udalosť je ponúknutá každému človeku, ktorý je ochotný používať počestne svoje intelektuálne schopnosti a slobodnú vôľu.¹⁵

Rahner, v tvorbe definícií tejto náboženskej skúsenosti, vychádza z vnútornej štruktúry každého človeka, ktorá už vo svojej prirodzenosti je nadprirodzená. Dá sa povedať, že človek má skúsenosť s realitou, ktorú vníma a poznáva slobodne. Pritom si uvedomuje v každej svojej činnosti určitý odstup, nadhľad a prevýšenie nad prirodzenými vecami a ľuďmi, ktorých pozná, stretáva a miluje. Vnútorný pohyb našej duchovnej dimenzie a našej slobody, hlboký dynamizmus poznania a lásky sa javí neuzatvorený a bez hraníc. Takáto nadprirodzená skúsenosť nekonečna, ktorej ešte chýbajú biblické a teologické pojmy, nachádza svoje objasnenie a pojatie v samotnej skúsenosti Boha, v samotnej skúsenosti Ducha Svätého. Je to milosť, ktorá predchádza, zachraňuje, dáva sa. Často si však musíme uvedomiť, že nenachádzame správne pojmy a vhodné slová na tak hlboké pocity, ktoré každé srdce cíti a prechováva, ale to ešte neneguje prítomnosť takejto skúsenosti viac či menej evidentnej.¹⁶

Z druhej strany je potrebné si uvedomiť, že nevyhnutným elementom kresťanského svedectva je jeho zakotvenie v historickej skúsenosti, ktorú svedok zažil. Z toho vyplýva, že je to svedectvo originálne, smerodajné, apoštolské. Tu sa pôvodne chápe stretnutie historicko-ľudské s Ježišom z Nazareta, ktoré následne apoštolská tradícia kodifikovala v Novej Zmluve počas celej histórie Cirkvi.¹⁷

Z toho vyplýva, že v kresťanskom svedectve tento odkaz na históriu vychádza z vnútornej existencie medzi historickou udalosťou a osobnou skúsenosťou svedka, veriaceho, vo svojom čase sprostredkovanú reťazou svedectiev, ale aktualizovanú vďaka Duchu Svätému, skrze vieru.¹⁸

Inými slovami, svedectvo kresťana sa stane rozprávaním histórie spásy, ale nielen, stane sa aj hlbokým putom s osobnou históriou, históriou spásy jednotlivca. Takže kresťan, aj keď nebol viditeľným svedkom historicko-spásnych udalostí, čiže sa priamo nezúčastnil života, smrti a vzkriesenia pozemského Ježiša, môže mať konkrétnu reálnu skúsenosť. Táto skúsenosť čerpá z faktov, na ktorých je dnes postavená viera. Ježiš Kristus (táto udalosť) môže byť dnes zakúšaný a prežívaný vďaka sprostredkovaniu z Božieho slova, zo sviatostí, z tradície a zo svedectva cirkvi. Avšak hlavným subjektom, ktorý aktualizuje, sprítomňuje a sprostredkováva spásonosnú udalosť Boha realizovanú v histórii je Duch Svätý. Aby sa človek stal účastným tejto vykupiteľskej udalosti, vyžaduje sa od neho akt viery.¹⁹

Dá sa povedať, že vykúpenou je v podstate osoba, ktorá má skúsenosť narodenia sa do nového života a rozpráva o obnovenej skúsenosti svojho života a jeho zmysle. Túto skúsenosť chce človek odovzdať, a preto komunikuje rozprávaním. Túži po tom, aby mali na nej účasť aj iní. Je v podstate vyrozprávanou skúsenosťou života, je to rozprávanie vykúpenej a obnovenej existencie skrze Ježiša z Nazareta, v moci Ducha Svätého, v kontexte kresťanskej komunity.²⁰

Je to puto žitej viery, ktorá rodí slovo svedectva v každom kresťanovi, lebo všetok ľud ako celok je ľudom kňazským, prorockým a je posvätený na duchovný kult a na ohlasovanie (1Pt 2,9).²¹

Inak povedané, je to uvedomenie si bohatstva života, umožneného vďaka viere, nazývaného ako „kresťanská skúsenosť“, ktorá sa stane obsahom verbálnej komunikácie.²²

Benedikt XVI. zdôrazňuje kresťanskú skúsenosť v apoštolskej exhortácii: „ Niet nič krajšie ako poznať Jeho a komunikovať ostatným priateľstvo s Ním.“ Pápež stále ukazuje pôvod autentického svedectva Krista, keď interpretuje, čo znamená tvrdenie „byť svedkom Vzkrieseného Ježiša“, a hovorí podstatu: „To byť musí byť správne pochopené! Znamená to, že svedok Ježiša Vzkrieseného Mu patrí, a práve takýto môže vydať pravdivé svedectvo, môže o Ňom hovoriť, dávať Ho, poznávať, privádzať k Nemu, sprostredkovať Jeho prítomnosť.“²³

Preto je potrebné prijať naliehavosť a prvenstvo skúsenosti Krista a Jeho spásy, ktorá je pôvodom zdieľania svedectva. Ján Pavol II. vo svojom apoštolskom liste Novo millennio ineunte hovorí: „Aj ľudia našich čias, možno nie vždy vedome, prosia dnešných veriacich, aby im nielen ‚rozprávali‘ o Kristovi, ale aby im ho v určitom zmysle slova umožnili ‚vidieť‘. Veď či nie je úlohou Cirkvi odzrkadľovať Kristovo svetlo v každom dejinnom období a umožňovať, aby jeho tvár žiarila aj pred generáciami nového tisícročia?“²⁴