Fasáda a duch

Autor: Vlado Gregor - Číslo: 2010/3 (Dialog)

Vážme si dejiny, symboly a heslá, ale nie natoľko, aby naša úroveň klesla!

Kristus hovorí v jednom zo svojich najhlbších rozhovorov, že Bohu sa nemá klaňať v chrámoch a prostredníctvom symbolov, ale v duchu a v pravde (Jn 4,21-24). Skutočne sa ukázalo, že jeruzalemský chrám vôbec nebol nevyhnutný pre židovstvo a pre jeho rozbeh nesprávnym smerom, ktorý sa Ježiš snažil ubrzdiť a nepodarilo sa mu to ani za cenu utrpenia na kríži. Ale proces pokračuje a Duch, ktorého nám sľúbil a zoslal, nepochybne účinkuje...

Podobne je to aj s katedrálou sv. Petra v Ríme – nie ona určuje silu, ducha a pravdu Ježišovej zvesti. Píšem to preto, že zvlášť mladí ľudia si veľa sľubujú od symboliky a tradícií. Úctu k histórii treba mať, ale v prvom rade sa treba snažiť o pochopenie toho, čo sa za vonkajšími prejavmi skrýva a čo ich určuje a vytvára. Symboly, umenie, literatúra a tradície sa generujú stále znova a za chodu a život je oveľa komplikovanejší než akékoľvek kánony, kódexy a katechizmy. Nejakými vonkajšími znakmi si posilňovať sebavedomie nie je teda ani príťažlivé, ani nie sme na to odkázaní. Staré heslá si treba vážiť, ale nikde nie je napísané, že sa netreba snažiť o heslá živšie, aktuálnejšie a pravdivejšie (Iz 43,18-19).

Historické procesy sú dlhodobé a komplikované a všetko možné sa v nich dá nájsť – ak si to želáme. Preto nie je problém písať ideologické príručky a hranou či úprimnou sebaistotou poblázniť kopu ľudí. Ak ale chceme zanechať niečo trvalé, či už vo vede alebo politike, treba k tomu obrovskú trpezlivosť a stálu pohotovosť učiť sa a zbierať skúsenosti. Mnohé nám potom bez väčšej námahy padne do lona a v histórii Slovenska sa to už neraz stalo.

Možno sa teraz znovu niektorí úprimne veriaci pohoršia a povedia, že neuznávam Cirkev a hierarchiu. Nie je to vôbec tak, spoločenstvo a jeho štruktúry sú pre ľudský život nevyhnutné. Bez spomínaného oživujúceho a stále znovu aktualizovaného ducha sa však stávajú zbytočnými a škodlivými a inštitúcia môže byť mŕtva napriek krásnej vonkajšej fasáde. Krst je bezpochyby dôležitý, ale máme aj texty o tom, že „Boh je Svetlo, ktoré osvecuje každého človeka prichádzajúceho na tento svet“ (Jn 1,9), kde sa žiadne obrady nespomínajú! Okrem toho, Kristus tvrdí, že „keď budem vyzdvihnutý od zeme, všetkých pritiahnem k sebe“ (Jn 12,32), a taktiež neviem celkom zladiť tento výrok so stredovekým pravidlom, že „mimo Cirkvi nieto spásy“.

Mal som nedávno 52 rokov a z toho 32 rokov sa snažím úprimne písať – bez väčšej ujmy. Je to pekný výkon a asi aj Božia milosť. Deo gratias! Celá táto moja tvorba je hlavne o tom, prečo verím a v čom je hodnota kresťanskej viery. V druhom pláne je to o slovenskej filozofii dejín a o zmierení medzi náboženstvami a národmi, hlavne na našom území. Máme tu tradície nemecké, maďarské, židovské, protestantské a nejakých 100–200 rokov práve pri Bratislave bola hranica islamu. Je tu teda priestor pre skutočný dialóg, ktorého podmienkou je však otvorenosť, úprimnosť, a teda aj konfrontácia. Len tak sa dá vyhnúť konfrontácii väčšej, konfliktnejšej a ničivejšej. „Beda tým, ktorí hovoria pokoj, pokoj, ale pokoja niet,“ hovorí prorok (Jer 6,14).

V mnohých svetských a reálnych sporoch má každá strana svoju pravdu a argumenty a mnohí tzv. pevne veriaci tieto problémy svojím čierno-bielym videním a chorou nekompromisnosťou len zhoršujú. „Kto ma ustanovil za sudcu a deliča medzi vami?“ (Lk 12,14) Tak sa vyjadruje k otázkam podobného druhu sám náš veľký vzor Ježiš Kristus...

Buďme teda nekompromisní a nezmieriteľní, ale len tam, kde to je nevyhnutné. Všade inde, kde sa dá o kompromisy a zmierenie snažiť, buďme k tomu „vždy pripravení“. Táto zásada je zvlášť dôležitá pre malý národ, akým sú Slováci, ale veď ani tí Maďari a Židia nie sú oveľa početnejší. Isteže máme každý svoje špecifiká a tie užitočné si treba vážiť a pestovať, ale netreba pritom zabúdať ani na všeľudské hodnoty a pravidlá.