J. Moricová, MÁRIA SPROSTREDKOVATEĽKA

Autor: Róbert Sarka - Číslo: 2010/1 (Recenze)

J. Moricová, MÁRIA SPROSTREDKOVATEĽKA. Ružomberok 2008, 144 str., ISBN 978-80-8084-404-2.

Jedným z typických pilierov slovenskej spirituality je mariánska úcta, ktorá má však stále silný pauperistický charakter. Doc. Moricová prichádza s monografiou, v ktorej sa sústredí na jeden dôležitý titul a funkciu Márie Sprostredkovateľky a prezentuje štyri modely, ktoré vznikli z mariologických reflexií nad témou. Popri prehľadnom a elegantnom štýle treba upozorniť na nové teologické termíny, ktoré sa v práci objavujú, napr. ekleziotypický, kristotypický, alebo aj namiesto Prostrednica termín Sprostredkovateľka, ktorý lepšie vystihuje biblický kontext sprostredkovateľstva. „Sprostredkovateľ nie je niekto, kto stojí medzi človekom a Bohom, ale niekto, kto človeka k Bohu privádza. Ježiš Kristus nie je ‚uprostred‘, ‚pomedzi‘, ‚v strede medzi‘ človekom a Bohom, ale ako človek môže výnimočným spôsobom privádzať ľudí k jednote s Bohom, lebo sám je Boh“ (str. 21).

Teologička sa snaží vyhnúť dvom extrémom: maximalizmu, teda pripisovaniu všetkých privilégií v Cirkvi Márii, to je často prípad ľudovej zbožnosti na Slovensku, ale aj minimalizmu, ktorý znižuje význam Ježišovej matky. V úvode spomína hnutie Vox Populi Mariae Mediatrici, ktoré prosilo pápeža Jána Pavla II. o definovanie učenia o Panne Márii Spoluvykupiteľke (Corredemptrix), Prostrednici všetkých milostí a Orodovníčke za Boží ľud ako záväznej pravdy viery. Žiadosť o pridanie piatej mariánskej dogmy bola zamietnutá, toto mariánske hnutie však nezaniklo.

Moricová vo svojej práci zohľadňuje aj ekumenický aspekt (str. 7). To sa objavuje hneď na prvých stránkach jej monografie, kde analyzuje sprostredkovateľstvo z pohľadu biblickej tradície. Biblia rozlišuje sprostredkovateľstvo v užšom a širšom slova zmysle. V užšom slova zmysle je z kresťanskej perspektívy aplikované len na Ježiša Krista (Gal 3,19.20; 1Tim 2,5; Hebr 8,6; 9,15; 12,24). Je to ontologické sprostredkovateľstvo, pri ktorom sa Vtelením Ježiš stal sprostredkovateľom, Bohom s nami (Mt 1,23). Biblia pozná aj sprostredkovateľstvo v širšom zmysle slova, a to sprostredkovateľstvo historické (proroci, kňazi, králi, neskôr apoštoli), eschatologické (tajomná postava Syna človeka z Dn 7,13.18 a Pánovho služobníka z Iz 40-55) a nebeské (anjeli). V širšom slova zmysle nie je Ježiš jediným sprostredkovateľom. „Boží Syn v priebehu vekov povoláva ľudí k spolupráci na uskutočňovaní diela spásy a vzhľadom na Cirkev im zveruje určité poslanie (…) Ježiš Kristus, ktorý je Hlavou Cirkvi, vykonáva svoje sprostredkovanie v širšom slova zmysle so svojím Telom a skrze svoje Telo“ (str. 20). V tomto sprostredkovateľstve má miesto aj Mária. Vytvorili sa štyri teologické modely spostredkovateľstva: 1. kristologický model sprostredkovateľstva Panny Márie – Sprostredkovateľka ku Kristovi; 2. kristologický model sprostredkovateľstva Panny Márie – Sprostredkovateľka v Kristovi; 3. pneumatologický model a 4. antropologický model.

Kristologický model sprostredkovateľstva Panny Márie – Sprostredkovateľka ku Kristovi – Mediatrix ad Christum. Model vznikol skôr z úvah kazateľov ako duchovných učiteľov, aj keď sa teológia modelu vyvíjala ako prostredníctvom kazateľov, tak i akademikov. K prvej skupine patril sv. Bernard z Clairvaux. Prirovnával Pannu Máriu k akvaduktu, k vodovodu. Bol presvedčený, že ako vodovod privádza vodu z prameňa k ľuďom, tak aj prostredníctvom Panny Márie prichádzajú všetky milosti od Krista k ľuďom (str. 34). Podľa neho Panna Mária stojí medzi Kristom a Cirkvou (str. 35). Patrilo sa, aby v dejinách spásy bola prítomná žena. Ježiš je síce spravodlivý, ale je aj Boh. Človek má bázeň pred Bohom. Panne Márii sa netreba báť, lebo je len človek. Ježiš je sudca, jeho matka ale nemá nič z prirodzenosti sudcu (str. 34). Mária sa stáva prostrednicou všetkých milostí. Najstarší známy záznam Mediatrix omnium gratiarum sa objavuje v bule Imperscrutabilis (12.2.1623). K druhej skupine patril napr. Tomáš Akvinský. Zdôraznil, že dáva súhlas pre Boží plán v mene celej Cirkvi.

Myšlienka tohto prostredníctva sa objavila aj v Ineffabili Deus (1854), kde pápež Pius IX. odporúča vzývať Pannu Máriu v každej ťažkosti. Podobne Lev XIII. videl Pannu Máriu ako Mediatrix ad Mediatorem v encyklike Octobri mense, kde napísal: „Ako nikto nemôže pristúpiť k najvyššiemu Otcovi, iba skrze Syna, podobne nikto nemôže pristúpiť ku Kristovi, iba skrze Matku“ (str. 40). Mediatrix omnium gratiarum používal aj Benedikt XV. Občas sa objavuje aj u Jána Pavla II. Idey tohto prvého modelu, prednášané zvlášť kazateľmi, sa stali aj predmetom kritiky významných katolíckych mariológov. Tak napr. R. Laurentin píše, že kazatelia modelu ad Christum prirovnávajú Ježišovu matku, ktorá pomáha, k veľkému kameňu uprostred rieky, vďaka ktorému ju lepšie preskočia. „V Kristovi vybudovaný most je dokonalý a jednoliaty, do rieky netreba vhadzovať žiadne kamene, aby sa človek dostal na druhý breh“ (str. 61). Stala sa Sprostredkovateľkou pri vtelení. Na Slovensku propaguje spiritualitu pod vplyvom tejto mariológie Mariánske kňazské hnutie, Rodina Nepoškvrenej, Rodina Panny Márie.

Kristologický model sprostredkovateľstva Panny Márie – Sprostredkovateľka v Kristovi – Mediatrix in Christo. S týmto modelom prišiel protestantský teológ Hans Asmussen (1898–1968) v diele Maria, Die Mutter Gottes (1950). Vyšiel z teológie kňazstva. Kňaz reprezentuje ľudí pred Bohom a zároveň Boha pred ľuďmi. Ak sa prijíma kňazská služba, potom je možné akceptovať aj sprostredkovanie stvorenia. Asmussen ho aplikuje aj na prvú kresťanku – Ježišovu matku. Rozlišuje však dve sprostredkovania: a) sprostredkovanie popri Kristovi, pri ktorom je nebezpečenstvo, že Kristovo jediné sprostredkovanie sa dostane do úzadia, respektíve nebude v súlade s biblickým učením o jedinom Sprostredkovateľovi medzi Bohom a človekom; b) sprostredkovateľstvo v Kristovi, ktoré zachováva jediného sprostredkovateľa (str. 47). Katolícky teológ Fries pripustil, že toto chápanie môže byť akceptované. Sprostredkovanie študoval aj iný protestantský teológ Henry Chavannes. Katolíci podľa neho vyšli z participovaného sprostredkovania, tak ako učí sv. Písmo a čo rozpracoval Tomáš Akvinský. Protestantizmus pod vplyvom nominalistu Ockhama zdôraznil individualizmus, ktorý vylúčil účasť stvorenia na Božom bytí. Podľa prvého prístupu Boh v stvorení rozlieva Božiu dobrotu, v druhom prípade nie je podobný svetu. Mária má účasť na Spasiteľovom sprostredkovaní, avšak Kristus je sprostredkovateľ na základe prirodzenosti, zatiaľ čo Mária skrze participáciu.

Druhý vatikánsky koncil zrelativizoval Máriino sprostredkovateľstvo tým, že explicitne netituluje Máriu Mediatrix omnium gratiarum, ani nemenuje Pannu Máriu pre spásu absolútne nevyhnutnú; tým, že jej sprostredkovateľstvo nie je chápané nezávisle od Krista, je to sprostredkovanie in Christo. Jej sprostredkovanie je iné, ako sú ostatné sprostredkovania (str. 56–58). Sprostredkovanie in Christo použil aj Ján Pavol II. v Redemptoris Mater(str. 66). Zároveň však model presnejšie vyjadruje biblickú teológiu.

Pneumatologický model – Mediatrix in Spiritu Sancto – je pomerne moderným modelom, ktorý poukazuje na zabudnutý aspekt v mariologických reflexiách, totiž mariológiu vo vzťahu k Duchu Svätému. Medzi niektorých exponentov tohto modelu patria sv. Ľudovít Grignon z Montfortu, Newmann, Congar, Mühlen, Boff atď. Jedným z archetypálnych titulov je Mária ako Sponsa Spiritus Sancti (str. 85). V rámci pneumatologického prístupu nejde o jednoliaty model. Rozvinulo sa päť modelov: synergia v pôsobení medzi Duchom Svätým a Máriou (napr. Bertetto); Mária – príbytok (svätyňa, chrám) Ducha Svätého (napr. Congar); Mária – obraz a ikona Ducha Svätého (napr. Forte); Mária – zjavenie a priezračnosť Ducha Svätého (napr. Pikaza); Mária akoby vtelenie Ducha Svätého (napr. Maximilián Kolbe a jeho komentátori).

Pneumatologický prístup poukázal na niektoré nové aspekty mariológie, ktoré predchádzajúce modely nerozvíjali. Uvediem aspoň niektoré spomedzi tých, ktoré sa nachádzajú v monografii Moricovej.

Jednou z tém je vyjasnenie úloh Matky Božej vo vzťahu k Cirkvi. Congar pripúšťa, že je oprávnená kritika pravoslávnych a protestantských teológov, že Panne Márii sa pripisujú tituly, funkcie, privilégiá, ktoré patria Duchu Svätému, napr. že Mária je dušou Cirkvi, tou je Duch Svätý; že Mária vedie duše, to robí Duch Svätý; že Mária sprostredkúva všetky milosti, aj to je činnosť Ducha Svätého (str. 104–105). Podobne Laurentin upozornil, že Panne Márii sa pripisujú úlohy Ducha Svätého ako: Mária v nás formuje Krista – Krista v nás však formuje Duch Svätý; skrze Máriu k Ježišovi, avšak k Ježišovi prichádzame skrze Ducha Svätého (Jn 14,26; 15,13-14); Mária nás spája s Kristom, aj toto je funkcia Ducha Svätého (str. 108). Panna Mária je podriadená pôsobeniu Ducha Svätého a nie naopak. Medzi Duchom Svätým a Máriou existuje hlboké puto a určité spoločné úlohy plnené v rozličných podmienkach. V istom zmysle chápe Congar Ducha Svätého ako Matku Cirkvi, ktorej zosobnením je Mária. Úloha Márie je umiestnená v Duchu Svätom: Máriino duchovné materstvo má svoj prameň v Duchu Svätom. Mária má podľa Congara hodnotu ako vzor Cirkvi a spĺňa funkciu všeobecného orodovníctva – modlí sa s Cirkvou a za Cirkev (str. 106–107). Mária nie je izolovanou sprostredkovateľkou, ale vždy v Duchu Svätom.

Zaujímavou je téma skúsenosti Márie s Duchom Svätým, epifánie Ducha. Podľa teológov (Beretta, Pikaza) to boli: nepoškvrnené počatie, vtelenie Syna, odovzdanie Ducha Svätého zomierajúcim Kristom Cirkvi, ktorú reprezentovala na Kalvárii Mária, a zostúpenie Ducha Svätého na apoštolov a Máriu na Turíce (str. 110).

Pri vtelení došlo k vrcholnému zjednoteniu medzi Duchom Svätým a Máriou. Rozlišuje sa objektívny aspekt tohto zjednotenia, ktorý súvisí s počatím Božieho Syna, kde aj Duch Svätý aj Mária plnia sprostredkovateľskú úlohu, vďaka ktorej prišiel Ježiš Kristus na svet ako plod ich zjednotenia. Sprostredkovanie Ducha Svätého je „priniesť v poslušnosti Otcovi semeno do lona Panny“ (von Balthasar). Máriino sprostredkovanie je v jeho prijatí v poslušnosti a láske. Duch Svätý však nie je otcom Ježiša, len prostredníctvom Ducha Otec rodí svojho Syna (Gallot). Toto sprostredkovanie Ducha a Márie sa dialo počas Ježišovho detstva a dospievania (str. 113). Subjektívny aspekt zasa súvisí s osobitným vzťahom Ducha a Márie. Toto spojenie ostalo podľa všeobecnej mienky teológov počas celého Máriinho života. Niektorí mariológovia (Testa) používajú termíny Nevesta Ducha Svätého, alebo dokonca Spoločníčka Ducha Svätého (str. 114). V tomto modeli vystupuje sprostredkovanie Márie predovšetkým ako tej, čo sa modlí s Cirkvou a za Cirkev. Ustúpila do úzadia izolovanosť Márie od Ducha Svätého. Spásny vplyv Márie na ľudí sa deje a je jej umožnený v Duchu Svätom. Určitú intuíciu tejto teológie badať v Združení Jas – Obnova v Duchu Svätom. Model sa zdá byť prístupný aj pre ekumenický dialóg, nakoľko má dobrý základ v pneumatológii akceptovanej všetkými kresťanskými tradíciami.

Antropologický model – mediatio per hominem –, ktorého predstaviteľom (jediným?) bol Karl Rahner, vychádza dôsledne z antropologického obratu v teológii. Rahner v súbore prednášok (Der eine Mitter und die Vielfall der Vermittlungen, Wiesbaden 1967) predstavuje sprostredkovateľstvo na základe radikálnej závislosti medzi osobami, ako solidaritu každého s každým. Tvrdí, že čím je človek bližšie k človeku, tým je bližšie aj k Bohu. Kritika (napr. von Balthasar) vyčítala Rahnerovi, že v jeho koncepte sa prekrýva láska k Bohu a k blížnemu. Rahner tiež jasne nevyjadril, aké miesto má v tomto modeli sprostredkovateľstvo Panny Márie. Napriek originálnemu nápadu ostáva model torzom, ktoré očakáva svoje spracovania.

Podľa Moricovej v súčasnej mariológii prevláda viac model in Christo, participujúce sprostredkovanie. Práca je napísaná prehľadným štýlom, ktorým čitateľ získa predstavu o pluralite v mariánskej teológii. Môže poslúžiť ako príručka mariológie pre odborníkov, ale aj ako inšpiračný zdroj pre kazateľov, nakoľko obsahuje nádherné mariologické úryvky z tradície, ktoré môžu byť vhodným podnetom pre homílie a kázne.