C. Sagan – A. Druynová, DRUHY VĚDECKÉ ZKUŠENOSTI

Autor: Róbert Sarka - Číslo: 2009/3 (Recenze)

C. Sagan – A. Druynová, DRUHY VĚDECKÉ ZKUŠENOSTI. Osobní pohled na hledání Boha a vesmírné inteligence. Práh, Praha 2008, 223 str., ISBN 978-80-7252-240-8.

V nakladateľstve Práh vychádza kniha známeho profesora astronómie a vesmírnych vied Carla Sagana (1934–1996). Medzi iným popularizátora prírodných vied v televíznom seriáli Kozmos a scenáristu filmu Kontakt. Kniha osahuje nepublikované prednášky, ktoré zosystematizovala Ann Druynová.

Sagan je typický vedec, ktorý veril, že najlepšou nádejou na uchovanie dokonalej štruktúry života nášho sveta je rozhodnutie zobrať si vedecké objavy k srdcu (s. 9). Sú to texty, ktorými vstupuje zväčša na pôdu tzv. prirodzenej teológie. Jeho východiskom však nie je filozofia, ale výsledky prírodných vied. Priznáva, že „zďaleka najlepším spôsobom, ako dosiahnuť náboženskú vnímavosť, ktorú poznám ja, je zahľadenie sa z jasnej noci hore na nebo“ (s. 14). Miestami sa nachádzajú myšlienkové skvosty provokujúce teológiu, ako napr.: „Hlavný problém západnej teológie je podľa mňa v tom, že Boh je zobrazený ako príliš malý. Je to Boh maličkého sveta, a nie boh galaxie, o to menej boh vesmíru“ (s. 41). Ak však čitateľ očakáva, že ide o partnerský dialóg vedy s teológiou, tak čoskoro vytriezvie. Sagan má vášnivý záujem o náboženstvo, ale kladie si problematické predpoklady pre jeho skúmanie. Druynová v úvode píše, že Sagan „si neprial len veriť: prial si vedieť“ (s. 9). Obávam sa, že tu je skôr akýsi krypto-gnosticizmus ako ozajstný vzťah k náboženstvu, ktoré predpokladá vieru alebo presvedčenie, ktoré nie je vždy racionálne uchopiteľné. Sagan otvorene píše: „Nebolo by radšej, keby jeho [myslí Boží – pozn. autora] ctitelia uctievali a obdivovali skutočný vesmír vo všetkej jeho zložitosti? Ja by som povedal, že veda je, aspoň čiastočne, oným poučeným uctievaním“ (s. 42). Sagan nepočíta s vierou, a tie aspekty náboženstva, ktoré smerujú k viere stavanej na dôvere v Existenciu presahujúcu materiálny svet, automaticky obchádza. Minimálne podvedome sa nedokázal zrieknuť imperialistického prístupu vedy ku skutočnosti, odmietajúceho iný typ racionality. Snaží sa pochopiť Pána Boha, nepripúšťajúc nič, čo by presahovalo vedeckú racionalitu. Povera je podľa neho „vierou bez dôkazu“ (s. 13), dôkazom pritom myslí vedecký dôkaz. Z tohto pohľadu je potom vlastne každé náboženstvo poverou.

Súbor textov zjavuje zmätenosť autora v otázkach viery v Boha. Ostal na pozíciách agnosticizmu (s. 42), pretože, ako bolo povedané, nedokázal prijať inú ako vedeckú racionalitu. Kde je len náznak, že by vedecké fakty mohli viesť k filozofickej či teologickej reflexii o Bohu, tam sa okamžite snaží o dekonštrukciu. Jedným z príkladov je antropický princíp, podľa ktorého tento vedie k tomu, že vesmír je nastavený tak, aby viedol k vzniku človeka. Pýta sa, že ak by sa človek zničil, či by vesmír bez neho stratil účel? (s. 66) Námietka oprávnená, pokiaľ vyčíta silný antropocentrizmus. Zaujímavé je však to, že Carl Sagan pripúšťa možnú existenciu mimozemských civilizácií, ale zároveň bol bojovníkom proti „faktom“, ktoré predkladali ufológovia (s. 109–146). Neustále pripomína rozdiel medzi vedou a Bibliou, ktorú však napodiv číta literárne. Minimálne štyridsať rokov existuje v Katolíckej cirkvi nová lektúra Biblie, ktorá sa zriekla fundamentalistického prístupu k textom. V protestantizme je tento prístup už skoro sto rokov. Je zvláštne, že Saganove názory komunikujú s fundamentalizmom a nie s hlavným vedeckým prúdom veľkých cirkví. Bolo to ignorovanie, alebo hrubý nedostatok v poznaní? Obávam sa, že to druhé. Sagan je čítankový príklad mnohých vedcov, ktorí sa púšťajú do diskusie s teológiou bez toho, aby sa oboznámili s jej metódou a výsledkami práce.

Sagan uvádza tzv. dôkazy Boha podľa indického logika z 11. storočia Udajanu. Medzi týmito dôkazmi sú: 1. všetky veci musia mať príčinu; 2. o atómových kombináciách – že musí existovať nejaký vedomý prostredník, ktorý spôsobuje, aby sa atómy spájali a vytvárali veci; Sagan oponuje, že nie je potrebný boží zásah, lebo existujú atómové interakcie, ktoré predurčujú, ako sa atómy na seba viažu; 3. udržiavanie chodu sveta, aby sa nezrútil do prázdna; podľa Sagana tento argument vychádza z predstavy statického vesmíru, zatiaľ čo sa v skutočnosti pohybujeme desivou rýchlosťou po obežnej dráhe okolo Slnka; 4. dôkaz z ľudskej šikovnosti; podľa fyzika je nedostatočný, lebo podceňuje ľudskú šikovnosť (s. 152–153). Na západný argument prvej príčiny odpovedá: Kto stvoril Boha? „Boh mohol existovať odjakživa, ale nebude trvať po celý čas budúci. Boh je možno bez počiatku, ale môže mať koniec. Boh môže mať začiatok, ale nie koniec. To isté platí o vesmíre“ (s. 155). V tejto úvahe je opäť tendencia zbožštiť vesmír. Ak svedčí pre koniec vesmíru druhý zákon termodynamiky, podľa neho nie je celkom jasné, či platí pre celý vesmír (s. 156). Samozrejme, tu by bolo dobré, keby vedec argumentoval faktami a nie dojmami. Odmieta tiež v súčasnosti medzi niektorými veriacimi vedcami populárnu teóriu dizajnu, ktorej podľa neho odporuje to, že vo vesmíre je aj veľa chaosu. Odmieta tiež dôkaz morálny, tvrdiac, že altruizmus, incest, súcit s mláďatami je aj u všetkých typov zvierat (s. 156–157). Zdá sa, že vec veľmi vulgárne zjednodušuje, lebo dôkaz odkazuje na existenciu svedomia, ktorá je len u človeka. Je možné, že si argument v prospech Božej existencie ani nepreštudoval. Je isté, že ak by Carl Sagan zabil nejakého kresťanského misionára, a zachoval si svedomie, potom by mal iste výčitky. Ak by však Carla Sagana zožral lev, ten by mohol mať maximálne bolenie brucha z jeho vreckovej kalkulačky. Sagan by preň nebol ničím iným len spestrením menu. Sagan sa pýta: „Prečo napríklad neumiestniť kilometrový krucifix na obežnú dráhu Zeme? Boh by to určite zvládol. Ozaj? Prečo nie, keď dokázal stvoriť celý vesmír. Niečo tak jednoduché ako umiestniť na zemský orbit krucifix. Prečo Boh nedáva jasné znamenia tohto druhu? Alebo inými slovami: Prečo Boh je v Biblii tak zrozumiteľný, ale vo svete tak záhadný?“ (s. 164) Ak odhliadnem nad touto formou dôkazu, pýtam sa, uveril by skeptik typu Sagana, že kilometrový krucifix vytvoril Boh?

Boha nemožno poznať bez modlitby. Aj o nej píše „vševediaci“ fyzik. Pre neho je to „spôsob, ako sa vyrovnať s problémami. Je to spôsob, ako sa obzerať za udalosťami, ku ktorým došlo, a spájať minulosť s budúcnosťou. Určite je to k niečomu dobré. To ale neznamená, že modlitba funguje tak, ako sa o nej tvrdí. A nehovorí nič o existencii Boha. A nehovorí nič o vonkajšom svete. Je to proste procedúra, po ktorej sa na istej úrovni cítime lepšie“ (s. 172). Takéto poňatie o modlitbe nemôže viesť k Bohu.

Sagan vníma človeka ako tvora ovplyvňovaného hormónmi. Samozrejme veriaceho čitateľa potom neprekvapí, že hľadá aj pre náboženskú skúsenosť molekulu. Zasa sa mi tu natíska kritická otázka, že ak uvažuje ako vedec, bolo by dobré, keby zdôvodnil, ako vznikla molekula produkujúca náboženskú skúsenosť. A prečo sa nevyvinula aj u zvierat, ktoré sú ďaleko viac vystavené nebezpečenstvám ako človek? Napriek kritike Sagan neodmieta poslanie náboženstva. Budúcnosť náboženstva vidí v jeho snahe zachovať život, v pripomínaní nepríjemnej pravdy mocným, v ochrane pred fundamentalizmom, v dávaní nádeje a vedení k špecifickému morálnemu konaniu (s. 196–197).


Bookmark and Share
 
 
© Na zveřejněné texty se vztahují autorská práva.
© Design, redakční systém: Webdesignum 2004-2015
Licence Creative Commons
Teologické texty podléhají licenci Creative Commons.
|