Žalm 28 ako terapia v úzkosti

Autor: Róbert Sarka - Číslo: 2002/2 (Studie)

Dve svetové vojny, temné ekologické orákulá, poznanie nekonečných priestorov vesmíru, zoči-voči ktorým sa človek cíti ako bezvýznamný fenomén. Z priepastí atómu vyvolaná a nahromadená démonická sila, schopná niekoľkonásobne zničiť život na Zemi, paradigmy pôsobiace koróziu tradičných stĺpov istoty, ako je autorita a morálne hodnoty, objektívnosť poznania, existencie zmyslu a pravdy. Expanzia informácií, prevažne negatívneho obsahu v masmédiách, sú znameniami, ktoré spôsobujú nepríjemné napätie - strach. Strach sa dostal do centra pozornosti kľúčových filozofov 20. storočia (napr. existencionalizmus). Stal sa témou umenia (napr. Munch a expresionisti, hudba gotick-rock a black-metal) a premenil sa i na výhodný obchodný artikel pseudokultúry (hororové seriály, Psycho I-III., Votrelec I-IV. ap.), ktorý ťaží z akejsi podivnej záľuby človeka z hrôzy.

Strach a úzkosť sú nepríjemnými sprievodcami ľudského života.¹ Možno však badať, že postmoderná doba je naň senzitívnejšia. Nik nie je voči nemu imúnny, ani veriaci človek. Pod rôznymi termínmi sa problém strachu nachádza i v Biblii.2 Slovom agónia sa poukazuje na úzkosť ľudí v obliehanom meste nad výsledkom boja (2 Mak 3,14,15,19, Lk 22,44). Aporeó, aporia zachytáva stav srdca, keď sa človek dostáva do slepej uličky, odkiaľ niet úniku (Oz 13,8, 2Mak 8,20, Múdr.11,5, Lk 21,25). Termín synechomai obsahuje myšlienku blokády, uväznenia (1Sam 23,8, 2Sam 20,3). Inde je termínom stenochoria označený stav, keď je človek úzkosťou privalený, alebo ponorený do nej (Dt 28,53, 2Kor 4,8, 6,4.12...).² V Biblii však možno objaviť i niektoré silné miesta, ukazujúce, ako premôcť strach. Jedným z nich je aj žalm 28. Táto modlitba vyjadruje stav človeka, ktorý bol úplne na dne, ale počas modlitby zažil oslobodenie. Nevieme, kto bol jeho protagonista ani čas, kedy v ňom táto kríza prebehla.³ Táto historická nejednoznačnosť nám umožní sledovať text ako univerzálne posolstvo, s ktorým sa každý človek, prežívajúci úzkosť, bude môcť lepšie identifikovať a objaviť i za pomoci súčasnej psychológie, nevyhnutné kroky k oslobodeniu sa od strachu, a tak prijať stáročiami nahromadenú energiu pre slobodnejší život. Tieto kroky vymanenia sa zo zovretia úzkosti sú štyri: priznanie sa k strachu, jeho identifikácia - pomenovanie, pomoc na prirodzenej rovine a duchovná pomoc.

¹Úzkosť a strach ako filozofickú tému otvoril S. Kierkegaard. Bol prvý, kto ukázal na rozdiel medzi nimi. Strach je nepríjemný emotívny stav, ktorý má konkrétnu príčinu v niekom alebo v niečom. Pri úzkosti človek tento konkrétny zdroj nepozná. Pramení z kontingentnosti ľudského bytia a z možnosti voľby. Kierkegaardove úvahy zachytávajú tak viac existencionálny aspekt úzkosti (por.U.GALIMBERTI, Dizionario di psicologia..., UTET Torino 1992, str. 59). Strmší ponor do problému úzkosti robí v príspevku „Čo je metafyzika“ Martin Heidegger. Byť človekom, podľa neho, znamená byť ohrozený. Človek žije neustále v neistote. Úzkosť je v Heideggerovom ponímaní „súcno“, ktoré spoluurčuje naše bytie. Táto úzkosť sa zjavuje v ničote a v strachu z nej. Týmito reflexiami poukázal viac na ontologický aspekt úzkosti (por. V.GALIMBERTI, c.d., str.60). Jaspers v svojom ponímaní delí strach výslovne na úzkosť z existencie (existenz), ktorej zdrojom je biologická smrť a úzkosť ontologickú (dasein) ako strach z prázdnoty (tamtiež). Stále prítomná praúzkosť v človeku indikuje aj jej psychologický aspekt. Tento zahŕňa esperienciu, zvlášť v prípadoch, ak nenarodený človek nebol akceptovaný, alebo bolo tehotenstvo sprevádzané nepríjemnými zážitkami. Jungovsky orientované školy podčiarkujú podstatný podiel na úzkosti samotným narodením človeka. Výkrik je krikom úzkosti zo straty bezpečia v tele matky. Celý život je potom putovaním za domovom, istotou, hľadaním zakorenenosti (Zasnúbená zem). Sú dve riešenia. Buď regresívna cesta symbolického návratu do matkinho tela (má podobu realizovania kariéry, odovzdania sa do rúk nejakého „guruho“, alebo masku fanatického zápalu pre program strany, či ciele cirkvi, sekty ap.). Táto cesta môže skončiť v neuróze. Druhou možnosťou je progresívna cesta námahy, disciplíny, smerujúca k dospelosti a spojeniu sa s Bohom (viď napr. E.FROMM, Útek pred slobodou, A.GRÜN, 40 anni etá di erisi o tempo di grazia; R.ABELN - A.KNER, Neboj se! Karmelitánske nakladatelství Kostelní Vydří 1993, str.11). Úzkosť z tohto aspektu je potom akýmsi počiatočným impulzom pre základnú životnú voľbu existencionálnej orientácie. J.Hilman zo svojho psychologického videnia považuje úzkosť za „kráľovskú cestu pre zborenie paranoických obrán...,ktoré sú o to silnejšie, o koľko viac sa bránime pudovej (inštinktívnej panike)“ (J.HILMANN: Saggio su Pan, Adelphi, Milano 1972, str.74). Etymologicky skúmajúc „čo chce panika“, pochádzajúca od Pána „boha inštinktu tela, masturbácie, znásilnenia a paniky, ktorú moduloval v rytme tragického tanca, zbavený úzkosti, nezraniteľnosti panikou, znamená stratiť inštinkt, stratiť spojenie s Pánom“. (tamtiež) Úzkosť potom nie je už mechanizmom psychickej obrany alebo neprimeranej reakcie na pocit nebezpečenstva, ale je to, čo nás drží v kontakte s „oblasťami elementárnych regiónov existencie, so znepokojujúcou animalitou, ktorá v nás prebýva“. (J.HILMANN: Saggio, por.68 - 69). Je otázne, či tento, z istého pohľadu zaujímavý názor, má priestor i pre duchovný rast... Významný je aj pedagogický aspekt úzkosti, týka sa výchovy človeka. Prvých sedem rokov je pre vývoj najdôležitejších. Zážitky z tohto obdobia sprevádzajú človeka celý život. (por. J. POWELL, Prečo mám strach milovať., Dobrá kniha, Trnava 1996, str.26-28). V detskom veku sa nachádzajú dve základné formy strachu: úzkosť zo straty bezpečia, z odlúčenosti a úzkosť zo straty lásky (por. R.ABELN - A.KNER, Neboj se !... str.38-44). Strach z možnej odlúčenosti sa stupňuje u dieťaťa, ak vo výchove absentujú: pozitívna motivácia (pochvala, kladné hodnotenie...) a prejavy lásky zo strany oboch rodičov. „Pochvala je pre dušu dieťaťa rovnako dôležitá ako mlieko pre telo“. (Magda von Neverer). Ak toto pozitívum vo výchove chýba, dieťa to nevedome vníma ako signál „Nie som chcené!“. Druhou výchovnou chybou je strašiť deti, popr. prispieť k prítomnosti strachu v živote dieťaťa nesprávnym režimom napr. dovoliť mu sledovať filmy s agresívnym obsahom. Ak sa k strašidlám ako výchovným prostriedkom pripojí i Pán Boh, dieťa ho začne vnímať ako policajta. Boh na mňa číha. Konzekvencia z takéhoto sprístupnenia Boha v živote malého človeka, ako to ukazujú príklady (Nietzsche, Sartr) je, že sa ho bude chcieť v dospelosti zbaviť upadajúc do ateizmu. Strach nadobudnutý výchovou, vytvára tiež nedôveru voči blížnemu a bráni rozvoju lásky. Kde je strach, niet lásky. (por. 1 Jn 4,18).

²Por. Slovník biblickej teológie, zrevidoval Xavier Leon Dufour, Zagreb 1990, str. 1355-1359

³Rinaudo tvrdí, že je to modlitba komponovaná pre kráľa, ale i pre ľud (por. S. RINAUDO, I salmi, preghiera di Christo e della Chiesa, Editrice Elle di Ci Torino-Leumann, 1983, str.191) „Novissima versione della Bibbia“ má poznámku, že „hrdinom nebude osoba súkromná, ale kráľ z dávidovskej dynastie“ (Salmi, Introduzione generale, Libro I, note di Angelo Lancelloff, Edizioni Paoline, Roma 1977, str.219), poukazujúc na verš 8, kde sa hovorí o „pomazanom“. Naopak veľké syntetické dielo G.F. RAVASI, Il libro dei Salmi, comento e attualizzazione (Volume I, EDB edizioni Dehoniane-Bologna 1981, str.312), pripúšťa, že protagonistom môže byť súkromná osoba, i kolektív, pričom možno slovo pomazaný uplatniť i na izraelský ľud. Nejednota vládne i okolo doby vzniku. Sú názory, ktoré tvrdia predexilové obdobia, iné zasa poexilové.

Priznanie si strachu (v. 1)

Verš 1 nám poskytuje skicu scény: hrdina kľačí alebo stojí so zdvihnutými rukami obrátenými smerom k chrámu ako „miestu sily a súdu“ (1Kr 1,5). Zdvihnuté ruky sú gestom „takmer univerzálnym (užíva sa napr. aj medzi africkými kmeňmi, ktoré nemali kontakt s našou kultúrou), jeho hodnota je zdôvodňovaná z poňatia archetypálnej vertikály, ktorá vidí stav homo erectus ako najvyššieho zo živočíchov... a (z toho) že si (ním) ctí (...) vesmír rozpoltený na vyššiu zónu Boha a nižšiu zónu ľudstva. Modlitba so zdvihnutými rukami je potom považovaná za most komunikácie medzi dvoma sférami“.⁴ Obsah žalmu má vyjadrovať skúsenosť, ktorá bola v minulosti opakovane prežívaná.⁵ Je to stav mimoriadne ťažký, zvlášť pre veriaceho Žida, ktorý volá: „Bože môj, nebuď voči mne mlčanlivý...“ (v.1). Mlčanie Boha, veľká téma bergmanovských filmov,⁶ sa podľa niektorých teológov⁷ stalo znamením absencie skúsenosti s Bohom v našich časoch. Toto ticho privádza súčasného človeka k pochybnostiam, k ateizmu, ale u starozákonného vzbudzovalo hrôzu. Mlčanie Boha je v biblickom zmysle protiklad k jeho slovu. Keď Boh prehovorí, tvorí kozmos, priestor, čas necháva rozkvitnúť život (por. Gn 1-2), ale jeho mlčanie, toto anti-slovo božie, muselo podľa predstáv starozákonného človeka automaticky vyvolať kolaps, ničenie. Je koreňom smrti a deštrukcie, redukcie na nulu, nevyhnutného úpadku do biedy. Takýto príboj hrôzy teda dolieha na aktéra 28. žalmu vstupujúceho s malou dušičkou do modlitby. Pre popis svojho vnútorného stavu užíva obraz zostupovania do priepasti. Priepasť je v Biblii zvyčajne synonymom šeolu - kráľovstva mŕtvych, teritória zlých duchov. V tomto žalme je však i symbolom úzkosti: zostupujem, klesám, nemám pevnú pôdu pod nohami a cítim sa ohrozený, akoby som sa mal každú chvíľu zrútiť(...) Protagonista vyjadruje, priznáva svoje rozpoloženie Mám strach!“. To je prvý dôležitý krok na ceste k oslobodeniu od neho. Ježišov strach v Getsemany ukazuje, že tento pocit bol i u dokonalého človeka. Jeho koreňom je, že sme stvorenia, ktoré sú limitované časom - priestorom a nie sme dokonalí v absolútnom zmysle slova. Strach nás však ovláda aj preto, lebo sme zranení hriechom a vystavení útokom temnej inteligencie. Práve v konfrontácií so Zlým je každý strach pokušením, ktorým sa nás snaží „oddeliť od Boha a od blížnych. Uzavrieť nás do seba a do zúfalstva. Podstatou zúfalstva je hriech nevery v Božiu moc nad celým svetom a každým jednotlivým človekom“.⁸ Veriaci musí začať svoju konfrontáciu so strachom práve z tejto perspektívy. Len tak sa môže strach stať poľom rastu, skúškou ozajstnej viery.

⁴G.F.RAVASI, c.d.,str. 515

⁵A.DEISSLER, I salmi, Citta Nuova Editrice, Roma 1986..., str. 107

⁶viď jeho filmy Siedma pečať (1956), Mlčania (1963)

⁷viď. napr. J. RATZINGER, L°angoscia di un°assenza, tre meditazioni sul sabato santo, Suplemento a 30 Giorni, 1994

⁸J. VANIER: Deprese / J.AUGUSTYN: City, Strach. Karmelitánské nakladatelství Kostelní Vydří 1995, str. 56

Strach má zaujímavú vlastnosť, magnetickú silu, ktorou na človeka pritiahne to, čoho sa on bojí. Je to bežná skúsenosť, ktorú poznáme napr. keď nám ako strémovaným žiačikom „vypadli“ práve tie veršíky, o ktoré sme sa obávali, že ich zabudneme. Silný príklad máme i v knihe Jób. Zbožný, ale trochu ustrašený muž Jób, od útlych rokov vstáva skoro ráno, aby prinášal „pre istotu“ obety za svoje deti, lebo sa bojí, že možno zhrešili (Jób 1,5). Záležalo mu na rodine, ale tá sa mu stala potajomky uctenou modlou, a práve tu ho Boh dovolil skúšať diablom. Jób stratil postupne majetok, deti, úctu vlastnej ženy i česť pred priateľmi. Sám o tom svedčí „(...) čoho som sa strachoval, to ma postihlo, doľahlo na mňa to, čoho som sa ľakal“ (Jób 3,25). Strach si teda treba vedieť priznať, ale nedať sa ním pohltiť. Je akousi skúškou správnosti nášho hodnotového systému. Boh prostredníctvom strachu dovolí, aby jeho stupňovanie podmylo všetky konštrukcie falošných istôt, aby ním demaskoval centrá nedôvery a aby človek, ktorý v strachu padne na dno svojich možností, našiel práve tu východisko, priestor nadhľadu, bezpečia a slobody. Čím viac si náš strach, obavy budeme uvedomovať, tým menej budú ovládať a „šachovať“ náš život. Dobré sebapoznanie, vedomie vnútorných postojov, hnutí a ich prijatie nám dá slobodu a energiu, aby sme sa mohli brániť proti všetkým vonkajším ohrozeniam. Preto je dôležité poznať, aký vplyv má strach na náš život, správanie, myslenie, rozhodovanie a konanie. Keďže strach je najnepríjemnejší ľudský pocit, jeho prijatie sa nedeje automaticky. Človek často hľadá spôsoby, ako sa ho zbaviť. K. Horneyová objavila štyri rôzne formy, ako pred strachom unikať.⁹

⁹tamtiež str. 53-54

Prvým typom je racionalizácia strachu. Človek sa snaží svoje konanie, ovplyvnené a ovládané strachom, zdôvodniť a kladne ohodnotiť. Napr.: matka, alebo predstavená kláštora, motivovaná strachom koná tak, aby mohla všetko riadiť a mať pod kontrolou, pričom v duchu svoje konanie pokladá za vzorné, obetavé, a je naň hrdá. Biblickým príkladom mužskej racionalizácie je perikopa z knihy Sudc.14,1-4. Samson je nazirejec, zasvätenec boží, ktorý nesmie piť opojný nápoj, mať pomer s pohankami a strihať si vlasy. Napriek tomu pod vplyvom svojej nekontrolovanej žiadostivosti zostupuje do filištínskeho mesta, aby sa oženil s pohankou. Vo verši je potom vyjadrená jeho racionalizácia (alebo skôr od autora knihy Sudcov), v ktorej sa snaží evidentné nemorálne konanie zasvätenca vysvetliť a dokonca kladne hodnotiť ako taktiku boja vnuknutú Bohom. Možno predpokladať, že za touto racionalizáciou sa skrýva obava, aby na najväčšieho hrdinu knihy Sudcov nepadol ani náznak podozrenia z bezbožného konania.

Druhým typom je poprenie existencie strachu. Človek hľadá spôsob, ako sa cítiť istý a odvážny. U mladých ľudí to môže byť oddanie sa tvrdému športu. Rivalita a úspech majú pomôcť „prevalcovať“ strach. Popieranie strachu stálo i pri kolíske vedy. Ignorovanie „duchov“ prírody viedlo k vedeckému rozvoju, čo je samo o sebe dobré, pokiaľ neprerastie do „tzv. vedeckého myslenia“, ktoré nechce brať na vedomie nič, čo nie je verifikovateľné (tajomstvo, zázraky, transcendentno) a robí si nárok na to, že má jediný správny výklad sveta. Silným biblickým príkladom popierania existencie vlastného strachu je postava faraóna. Tvrdou populačnou politikou voči Izraelu zakrýva svoj strach pred ním (Ex 1,9-10). Potom sa pomocou dvorných mágov snaží vysvetliť a poprieť božie znamenia, ktoré pred ním zjavujú Mojžiš s Áronom (Ex 7,1-24). Ako stelesnený boh Egypťanov nechce priznať svoj strach pred pravým Bohom a týmto zatvrdlivým popieraním neváha národ vohnať do nezmyselných obiet a nakoniec i do vojenskej porážky od bezvýznamného kmeňa nomádov.

Tretím typom je prehlušenie. Tento únik je často koreňom alkoholickej a drogovej závislosti, zneužívania sexu, neschopnosti relaxovať, lebo všetok čas je vyplnený aktivizmom, prehnaným užívaním audiovizuálnej techniky, nadväzovaním povrchných vzťahov, konzumom a podobným prehnaním aktivít, ktorých cieľom je zlikvidovať hlodajúceho červa úzkosti. Ako príklad by mohol poslúžiť kráľ Saul. Písmo hovorí, že Boh sa od neho vzdialil (1Sam 16,14, 18,12) a desí ho zlý duch. Podľa kráľovho agresívneho správania možno usúdiť, že tým duchom bol strach. Saul sa snaží svoj stav prehlušiť počúvaním Dávidovej hry na citaru, ktorá síce jeho tenzie uvoľnila (16,23), ale problém vzťahu k Bohu nevyriešila.

Posledným typom úteku je vyhýbanie sa všetkým situáciám, myšlienkam a citom, ktoré by mohli byť potenciálnym zdrojom strachu. Ide často o nevedomý pocit, napr.: „Mladý muž pozvaný na večierok hovorí, že nemá rád večierky, ale v skutočnosti sa bojí konfrontácie so svojimi vrstovníkmi“.¹⁰ Príklad tohto úniku nachádzame v mužovi v podobenstve o talentoch (Mt 25,14-30, Lk 19,11-26), ktorý dostal jednu mincu. Text hovorí, že každý dostal podľa svojich schopností toľko, aby sa mohol realizovať (Mt 25,15). Tento sluha má však strach. Bojí sa vlastnej prísnosti, podceňuje sa, že by zlyhal v konfrontácii s inými, ale najmä s vlastnou biedou. Preto sa zrieka aktívnej činnosti urobiť niečo na sebe i pre pánovo konto a svoju šancu zakope. Je odsúdený, lebo miesto toho, aby priznal svoju slabosť, projektuje vlastný tieň do pána a v podstate ho obviňuje z nespravodlivosti a prísnosti.¹¹

¹⁰tamtiež str. 54

¹¹viď tiež H. WOLFF: Gesú psicoterapeuta, Queriniana 1994, str.109-134

Žiadne city nemožno beztrestne negovať, lebo ony ako podzemné vody vyrazia na povrch niekde inde a zvyčajne v horšej podobe, napr. v agresivite voči iným, podráždenosti, nespavosti, únave, ale môžu sa zmeniť i na neurózu.

Diagnóza strachu (v. 2-3)

Po priznaní k strachu by malo nasledovať jeho pomenovanie. Dať meno v Biblii medzi inými dôležitými významami znamenalo vyjadriť podstatu (Gn 17,5, 32,28, Mt 16,18), ale i naznačiť stratu moci. Napr.: faraón Nekó po porazení izraelského vojska, berie židovského kráľa do zajatia a na znak straty jeho úradu mu mení meno (2Kr. 23,34).¹² V kontexte s týmto myslením, pomenovanie strachu potom znamená objaviť jeho podstatu, tým eliminovať jeho silu, vplyv a nájsť taktiku obrany.

¹²A. NOVOTNÝ: Biblický slovník, Kalich 1956, str. 299

Strach je najnepríjemnejší pocit, ktorý zasahuje a ovláda aj myslenie. Obsahuje v sebe pocit bezradnosti, bezmocnosti, iracionálnosti v konaní pod jeho vplyvom (napr. človek ovládaný veľkým strachom neváha pri požiari vyskočiť z činžiaku). Sprevádzajú ho i fyzické symptómy: prudké dýchanie, bolenie hlavy, chrbtice, zblednutie alebo očervenenie, vysoký krvný tlak, búšenie srdca, niekedy zvracanie, žalúdočné ťažkosti ap. Doznievajúcim echom strachu je únava a vyčerpanosť, poznajú ju napr. študenti po ťažkej skúške. Čo je však jeho zdrojom? Z čoho mal strach žalmista?

V prvom verši sa priznáva, že má strach, ale čo je epicentrom týchto nepríjemných vibrácií, je potrebné hľadať v druhom a treťom verši. V nich nám tiež odhaľuje všetkých aktérov, podieľajúcich sa na dráme jeho vnútra: seba, mlčiaceho Boha a nepriateľov. Avšak nie je jednoznačné, „kto“ alebo „čo“ sú títo nepriatelia, preto existujú výklady, že nimi môžu byť reálne postavy, ktoré prenasledujú žalmistu, alebo ide o nejakú chorobu. Identifikácia strachu spočíva práve na pomenovaní jeho príčiny. Rozoznávame strach, ktorého zdroj možno pomenovať. Tento strach má predmet. V každom období ľudského života má svoju typickú formu. Strach z cudzích ľudí v detstve, zo straty lásky, z ťaživých snov, zo vstupu do školy, z nového prostredia, zo zubára, z prijímacích pohovorov, zo skúšok, zo zlyhania, zo vstupu do manželstva, z pekla, z nevyznaného hriechu, zo zmeny pracoviska, zo samoty, zo smrti ap. To je zlomok zo zoznamu strachov, ktorých príčinu možno pomenovať. Únik alebo nesprávne riešenie v minulosti mohli zostať v nevedomí a pôsobia ďalej ako deštruktívny vzorec pôsobiaci na ľudský život jedinca. Preto je vhodné raz za čas aspoň počas duchovných cvičení urobiť revíziu minulosti a zistiť, „Čoho som sa bál v detstve, v mladosti, v dospelosti? Čo vyvolávalo strach, ktoré situácie, zážitky, ľudia? Ako som reagoval a ako to postihuje môj život?“ Existuje však i strach v hlbších vrstvách človeka, strach, ktorého príčinu nemožno pomenovať - úzkosť. Je to stav neistoty, bázne, nepokoja z toho, čo sa môže stať v budúcnosti. Nemá logický základ, je pocitom bez osobitného objektu, ktorého by sa človek bál.¹³ Odborná literatúra sa snaží o ďalšie členenie úzkosti.¹⁴

¹³J. POGÁDY - E. GUENSBERGER, Základy psychopatológie, Osveta Ostrava 1987, str. 98

¹⁴Ch. Rycroff vo svojom kritickom slovníku psychoanalýzy delí úzkosť na depresívnu, kastračnú, neurotickú, objektívnu, paranoidnú (CH.RYCROFF, Kritický slovník psychoanalýzy, Psychoanalytické nakladatelství 1993, str. 139). Podobne i Galimberti (in Dizionario di psicologia str. 59-63). M.Bubák, pridŕžajúc sa zväčša amerických prameňov, delí úzkosť na jasne viditeľnú vo vonkajšom správaní, úzkosť skrytú - subjektívnu a úzkosť autonómnu - fyziologickú ako výsledok samovoľného podráždenia nervového systému (M.BUBÁK, Pastorálna psychológia, skriptum pre vnútornú potrebu poslucháčov CMBF UK v Bratislave 1995, str. 23). Zdá sa, že V.Albisetti a S.Trickett rozlišujú vo svojom delení úzkosti na 1) kolísavú, 2) vnútornú, pochádzajúcu zo subjektu a 3) vonkajšiu, pochádzajúcu z podnetov externých, medzi strachom a úzkosťou. Úzkosť je podobne ako strach sprevádzaná rovnakými fyzickými a fyziologickými symptómami (S.TRICKETT-V.ALBISETTI, L°ansia e la depresione, Nuove indicazioni per superarle, Paoline Editoriale Libri 1991, str. 54-59). Okrem toho môže prerásť do patologických stavov, tzv. fóbií, napr. klaustrofóbia - strach z uzavretých priestorov, agorafóbia - strach z otvorených priestorov, zo zvierat ap. Inými patologickými formami sú zneužívanie alkoholu, drog, žravosť - bulímia, popr. odmietanie, jedna z obavy pred pribratím - anorexia, častá u žien. Tieto formy úzkosti si však vyžadujú špeciálnu terapiu a prekračujú rámec tejto prednášky.

Strachom a úzkosťou sú viac zasahované ženy. Azda je to spôsobené „lepšou“ schopnosťou muža racionalizovať príčiny úzkosti a tiež celkovou duševnou konštitúciou ženy, ktorá je vo svojej podstate orientovaná na vzťah, preto intenzívnejšie prežíva neistotu a závislosť na niekom, čo nevedome pramení z kontingentnosti ľudského bytia.

Druhý a tretí verš nevyjadrujú jasne, o aký druh strachu ide. Pôvodne to žalmista pravdepodobne vedel, pre súčasníka však ostáva žalm svedectvom o nepomenovateľnom strachu, o úzkosti. Nehovorí teda jasne o tom, čo je jej príčinou, ani o forme utrpenia, akú spôsobila, vyjadruje len stav protagonistu. Ten sa cíti ako ochrnutý, ako by zostupoval do priepasti zatajujúc dych a dávajúc pozor na každučký jeden krok. To je stav úzkosti, bolestná koncentrácia na obmedzený časopriestorový úsek, zovretie, v ktorom uniká hĺbka a bohatstvo života. Východisko z tohto stavu je naznačené vo veršoch štyri až sedem.

Pomoc na prirodzenej rovine (v. 4-5)

Žalmista vo veršoch štyri a päť vyjadruje svoje negatívne city. Z toho možno vytušiť ďalší krok k oslobodeniu - hľadanie prirodzenej pomoci. Vyjadrenie ťažoby, ktorá zovrela vnútro, je jedno z možných riešení. Ďalšími možnosťami sú:

zmeniť životnú filozofiu, t.j. naučiť sa byť otvorený konštruktívnej kritike, ktorá nebude spôsobovať úzkosť, ale pomôže k rastu. To však vyžaduje žiť vo vedomí, že človek má svoje hranice, nie je dokonalý, preto robí chyby
dobrou pomôckou je písanie denníka, v ktorom okrem iného možno vyjadriť zážitky, ktoré spôsobili strach
k prevencii pred úzkosťou patrí esteticky upravené okolie, izba, počúvanie meditačnej hudby, prevádzanie meditácie a koncentrácie, ako aj dychových cvičení (hlbokých výdychov a nádychov, ktoré zmiernia tenziu), uvoľnenie sa pri knihe
mať optimistické myslenie, t.j. vedieť oceniť i dobré vlastnosti, pozitívne sa nalaďovať pred vstupom do dňa, napr. myšlienkou „Dnes chcem rozdávať veselosť..., Som úprimný...“ ap.
upraviť životosprávu odstránením potravín, ktoré zvyšujú nebezpečenstvo stresu (káva, cukor, kofeín, čaj...) a nahradiť stravou, ktorá ho znižuje (zelenina, ovocie, obilniny...)
vzácnou pomocou je mať dobrého empatického priateľa. Takýto vzťah chráni pred falošnou sebaistotou a zároveň prináša vedomie oslobodzovania sa od sebestačnosti.¹⁵

¹⁵Ďalšie podnety pre prirodzenú cestu pozri M.BUBÁK: Pastorálna psychológia str. 33-38, S.TRICKETT - V.ALBISETTI, L°ansia... str.87-89, M.MALONEY-R.KRANZOVÁ, O úzkosti a depresi, Nakladatelství Lidové noviny 1996str. 50-57

Uvedené riešenia nevyžadujú odborný zásah, možno ich vyskúšať a nájsť si svoj spôsob pomoci. Niekedy však úzkosť musí byť odstraňovaná medikamentózne, alebo psychoterapiou. Tieto formy pomoci si samozrejme vyžadujú odborníka.

Symbolické vyjadrenie prekonania úzkosti je v jednej časti mýtu o Heraklovi, v ktorej sa má silák vykúpiť z otroctva tak, že musí vykonať 10 hrdinských úloh. Jednou je aj zabitie desaťhlavého draka - Hydry. Deväť hláv mala smrteľných jednu nesmrteľnú. Problémom však bolo, že keď Herakles odsekol jednu z nich, namiesto nej vyrástli ďalšie tri. Okrem toho Herakla napadol odzadu Hydrin spojenec, veľký rak, ktorý mu zovrel nohu a obmedzil pohyb. Nakoniec musel Heraklovi prísť na pomoc jeho priateľ, lebo by Hydru sám nepremohol. Kvôli tejto pomoci sa nepočítala táto úloha za splnenú a musel ju nahradiť novou. Mýtus učí, že ani „heraklovia“ nemôžu tomuto napätiu čeliť sami, potrebujú priateľa. Ak sa o odpor pokúšajú sami, tento len rastie ako Hydre hlavy. Hrubá sila nestačí. V našom kontexte Hydra a rak predstavujú symboly úzkosti. Rak je úzkosťou, ktorá nečakane zaskočí človeka a obmedzí mu akcieschopnosť. Herakles s pomocou priateľa odsekol desať hláv, tú nesmrteľnú však musel zakopať pod skalu - tak môžeme túto desiatu hlavu vnímať ako praúzkosť, ktorú budeme celý život niesť v sebe. Tento mýtus vystihuje, ako čeliť úzkosti na prirodzenej rovine.

Duchovná pomoc (v. 6-7)

Ako žalmista neostal len pri vyjadrení svojich negatívnych citov, tak nemôže ostať ani kresťan len v tejto rovine. Musí nasledovať krok viery, ktorý je dovŕšením uzdravujúceho procesu. Týmto štvrtým krokom je vlastne celý žalm. Táto modlitba má svoje stupne. Prvý verš je lamentácia, výčitky urobené Bohu. Je to typ modlitby, ktorá sa takmer úplne vytratila, a predsa je to biblická modlitba. Spočíva vo vyjadrovaní napätia, obvinení, pocitov nespravodlivosti voči Pánu Bohu. Stretávame sa s ňou v žalmoch, ale možno sa tiež stotožniť s výčitkami Lazárových sestier: „Pane, keby si tu bol býval, nebol by nám brat zomrel!“ Túto modlitbu možno vyjadriť, nasledujúc príklad svätopiscov, písomne. Bolo by však chybou, keby ostala len na tomto stupni. Táto modlitba má pomôcť nájsť riešenie v úzkosti a prehĺbiť vzťah k Bohu, preto príklad veršov dva až päť ukazuje, že sa človek má otvárať inšpiráciám ako problém riešiť. Posledné dva verše, šesť a sedem, ukazujú, ako sa turbulencia citov u žalmistu zastavila. Po vyjadrení pobúrenia, strachu, riešení, prosieb sa protagonista ponára do ticha, v ktorom počúva Boha a vychádza z neho plný chvály, radosti a pokoja. Verše jedna až päť ukazujú, ako sa pokúšal mať svoj život v rukách, ako navrhoval svoje riešenia, vyjadroval svoju agresivitu. Verše šesť a sedem ako by boli citmi iného človeka, svedka, ktorý dal vo vlastnom živote šancu Bohu, ponechajúc mu úplne priestor pre konanie. Slobodného, ktorý pochopil, že Boh má všetko v rukách a že bez Boha musí byť človek nevyhnutne nešťastný. Nezáleží potom už na spôsobe duchovnej pomoci, či je to osobná modlitba ako v žalme 28 alebo modlitba v spoločenstve, spoveď, alebo otvorený rozhovor s duchovným vodcom - efekt je vždy rovnaký, neopísateľný pokoj, a to i vtedy, keby príčiny strachu pretrvali ďalej. Mlčanie a načúvanie odstráni všetky falošné istoty a zjaví Boha ako jedinú moc, s ktorou možno kráčať v živote.

Ak nám ako príklad pomoci na prirodzenej rovine pomohol mýtus o Heraklovi, na duchovnej rovine zhrnieme terapiu na príklade Ježiša v Getsemanskej záhrade. Ani on, ako stvorený človek, nie je uchránený od strachu a úzkosti (Mt 26,37). Sledujúc jeho skúsenosť z Getsemany môžeme vidieť, že reagoval podobne ako protagonista 28. žalmu. V jednotlivých fázach jeho stretnutí s úzkosťou sú zakomponované kroky vedúce k oslobodeniu.

1. Lk 22,40: „Modlite sa, aby ste neprišli do pokušenia“ - prvým krokom je pomenovanie strachu, ktorý je demaskovaný ako pokušenie.
2. Nasleduje priznanie si strachu: „Moja duša je smutná až na smrť“ (Mt 26,38, Mk 14,34).
3. Potom nasleduje hľadanie prirodzenej pomoci u apoštolov (Mt 26,38). Oni s ním však nedokážu bdieť, sú v „šoku“. Nikdy nevideli svojho Majstra v tak biednom stave. Nechcú túto realitu vidieť, lebo slabosť Ježiša znamená aj pád ich vlastných ašpirácií (por. Mt 20,20-23). Nechcú ju prijať, preto unikajú do nevedomia, do spánku. Je to častý jav u ľudí, ktorí chcú uniknúť z reality, ktorú neprijali, napr. vojaci. Na vojne platilo heslo: „Čím viac spíš, tým menej si na vojne.“ Ježiš vidiac, že apoštoli podľahli slabosti (Lk 22,46), pokúša sa s nebeským Otcom dohodnúť, navrhuje vlastné riešenie (Mt 26,39), aby:
4. nakoniec tento modlitbový zápas prerástol v jeho absolútnu odovzdanosť, poslušnosť až na smrť (por. Fil 2,8).

Záver

Vzťah medzi paschálnou udalosťou a štruktúrou 28. žalmu si všimli už cirkevní Otcovia. Celý žalm vnímali kristologicky ako oblúk, v ktorom je zhrnuté paschálne tajomstvo Krista od utrpenia po Vzkriesenie¹⁶. Prvých päť veršov zachytávajúcich prosbu poukazuje na chvíle Ježišovho utrpenia, volanie v úzkosti. Verše šesť a sedem sú zasa spevom vďaky, jasotom Vzkrieseného. Slová „zaplesalo moje srdce“ (reflorurit caro mea) v žalme 28. sú potom podľa Otcov predpoveďou Kristovho vzkriesenia¹⁷. Podľa väčšiny odborníkov verše osem a deväť sú neskorším liturgickým dodatkom, ktorý má kolektívny charakter. Naznačuje sa ním, že tento verš patrí i do nášho všedného života, k nášmu volaniu v úzkosti, na kraji zúfalstva, k našim výčitkám, ak nerozumieme Božím cestám a jeho mlčaniu, ako i k našej prosbe voči Bohu, ako vďake za víziu spásy a pokoja. Rímska liturgia prijala verš deväť „Spas ľud svoj Pane a požehnaj svojich dedičov.“ do oslavnej hymny Te Deum. Kresťanovi je tak umožnené poznanie, že iba v Bohu môže byť šťastný,¹⁸ len v ňom môže byť oslobodený od úzkosti existencionálno-ontologickej, od úzkosti z viny a zo smrti. Toto vedomie mu umožňuje vstúpiť a prežívať paschálny jasot.

¹⁶S.RINAUDO, c.d., str. 191

¹⁷tamtiež; do Liturgii Hodín bol žalm zaradený v Modlitieb cez deň práve na Veľkonočnú stredu a v piatok prvého týždňa;

¹⁸Rozvíjajúc myšlienky S. Kierkegaarda stáva sa úzkosť východiskovým bodom pre koncept E. Drewermanna. Úzkosť je prítomná, lebo „máme vedomie a bytie slobody“, je „elementom esenciálnym“, človek totiž „žije vo vedomí vlastnej kontingentnosti, vlastnej nie nevyhnutnosti, vlastnej zbytočnosti“. (por. P. CARLOTTI, Eugen Drewermann alcune considerazioni teologico-morali, in Colloquio su Eugen Drewermann, LAS - Roma 1994, str. 59-61). Človek hľadá ocenenie, toto ocenenie môže dať len Boh „...bez pocitu, že je prijímaný v absolútnom zmysle t.j. od Boha... medziľudské vzťahy, ľudskú existenciu... degeneruje na vražedný boj kvôli poisteniu proti smrteľnému nebezpečenstvu“. (por. E.DREWERMANN: Psicanalisi e teologia morale, Sull°angoscia, sulla colpa e sul loro superamento. Queriniana 1992, str. 81). Kain ako človek vzdialený od Boha toto ocenenie nemal, „chmúri sa nad šťastím svojho brata“ a nakoniec hľadajúc prestíž, rieši všetko vraždou Ábela, v ktorom vidí zdroj svojej úzkosti (por. tamtiež str. 81). Drewermann poukazuje na psychologický koreň zla v úzkosti. Etymologicky analyzuje slovo Böse (zlo), ktoré má korene v indoeurópskom bhov (rozdúchavať, fúkať) a je príbuzné Bauch, Bausch, bausen, Busen (brucho, chuchlvec, nafukovať, vzdúvať, prsia). „Podľa etymologického významu pôvod böse, zlý, je teda ten, ktorý sa nafukuje, vychvaľuje. To korešponduje s rozšírenou kresťanskou doktrínou, podľa ktorej pýcha je pôvodom hriechu. Ale v pozadí akéhokoľvek chvastania treba vždy vidieť úzkosť. Pýcha je reakciou na pocit vlastnej menejcennosti, v skúsenosti neschopný byť k sebe dostatočne vľúdnym. Iba úzkosť dotlačí k tomu, že stráca vlastnú mieru a chce byť viac (od toho), čím je...“ (tamtiež 87). Tak sa úzkosť ukazuje ako psychologický koreň zla. „Bez Boha je človek nevyhnutne nešťastný“ (tamtiež 90). E.Drewermann obohatil teologický aspekt úzkosti o pohľad hlbinnej psychológie „Znovuobjavil“ Krista, ktorý vykupuje človeka z úzkosti. Na druhej strane v svoj koncept ohraničil, lebo chýba v ňom hriech ako kľúčová kategória v kresťanskej soteriológii.